Vinná Evy Bielej Brndiarovej

Nová kniha autorky úspešného románu Sila lásky je majstrovskou sondou do nepochopených ženských duší.

Už 24.novembra vychádza novinka Vinná.
„Písala sa mi veľmi ťažko,“ tvrdí autorka Eva Biela Brndiarová, „a dúfam, že sa v nej nájde čo najmenej /nielen/ žien.“

Na prvý pohľad toho nemajú veľa spoločného: sebavedomý, úspešný sudca, ktorému sa po manželkinom potrate začína rúcať stabilita v súkromnom živote, a odsúdená žena, ktorá až za múrmi väzenia pochopí príčinu svojho zlyhania. A predsa, postupne, ako sa pred našimi očami odvíjajú ich životné osudy, nachádzame oveľa viac toho, čo ich spája, než toho, čo ich rozdeľuje.

Vonkajším spojivom medzi sudcom a odsúdenou – vinnou? - ženou sa stáva kniha zachytávajúca príbehy odsúdených žien, ich citové zlomy, skraty, pohnútky vedúce k prekročeniu hranice medzi dobrom a zlom – k zločinu v mene lásky.

Vina a trest na jednej strane, dobro a zlo na druhej a pohnútky vedúce nielen hlavnú hrdinku urobiť nezvratné rozhodnutie - zabiť - zabiť z lásky.
Koho a prečo?
Kto chce vedieť dozvie sa, ak si prečíta knihu Vinná.
 

Začítajte sa do novinky Evy Bielej Brndiarovej:

Už viac ako tri týždne prešli odvtedy, čo Milena držala jazyk za zubami, ignorovala Vladove uštipačné poznámky a snažila sa byť takou, akou bola pred pár mesiacmi. Odsunula seba, boli len deti a on, a Vladovo pohodlie. Postarala sa, aby mal každý večer navarené obľúbené jedlo, aby chlapci zaliezli do svojich izieb a nerušili ho, keď sa podvečer vyvalil na gauč v obývačke a prepínal jeden program za druhým. Chaos na obrazovke zrkadlil ich život. Vypínal nepodstatné, nedôležité, nezaujímavé – preňho – a zväčša do pol, maximálne do hodiny, zadriemal.

Nechcela dopustiť, aby raz, tak ako tlačidlo na diaľkovom ovládači, vypol aj ich spoločný život, aby deti prišli o otca. Aby šťastné manželstvo zničilo niečo, čo Vlado odmietal vnímať.

Zlo. Tiché, zákerné. Vplazilo sa do domu so smrťou. Rozhodla sa mu vzoprieť. Samu seba presviedčala, že musí byť trpezlivá, že láska dokáže zvrátiť aj nemožné, že jej plán zaberie – každé ráno, keď vstávala, a každý večer, keď v šere pouličnej lampy, ktorej svit prenikal do spálne aj cez zatiahnuté žalúzie, dlhé minúty hľadela na spiaceho muža zakutraného pod paplónom.

V to popoludnie, len deň pred plánovanou oslavou vlastných tridsiatych narodenín, sa Milene na chvíľu od radosti rozbúchalo srdce. Už si zvykla na Vladove strohé, jednoslabičné odpovede aj na to, že rozvitú vetu použil len vtedy, keď sa potreboval vyzúriť. Na nej.

V to popoludnie, tresnúc dverami, neadresoval príkre slová svojej žene, ale susedovi. A vďaka susedovi Milenu oslovil. Nepriamo, ale oslovil. Tak normálne, tak ako kedysi. Trhanými pohybmi zhodil zo seba sako, zlostne odkopol vyzuté topánky, pomedzi nadávky komentoval starcove absurdné sťažnosti a očakával jej súhlasný komentár.

Akoby ju tým pohladil. Dobré znamenie.

V duchu poďakovala starcovi, že nedržal jazyk za zubami a vylial si zlosť na Vladovi. Nebolo podstatné, že susedovi po búrke do záhrady napadalo lístie, nezrelé jablká a zopár polámaných konárov z ich stromu, ani že im búrkovú nádielku vysypal na chodník pred bránku. Podstatné bolo, že vďaka tomu sa Vladovi rozviazal jazyk, že mal chuť konečne niečo rozoberať s ňou.

V duchu pripísala starcovi pár plusových bodov a v nedeľu pridá aj makový koláč. Vetchý, zatrpknutý dôchodca vyvolávajúci škriepky na počkanie v ten deň prišiel ako na zavolanie.

Nebola pri hádke, ale bez problémov si vedela predstaviť zhrbenú, zošúverenú postavičku, gestikulujúcu nad kopou pedantne pohrabaného lístia, konárov a otlčených jabĺk.

Vlada dokázal vytočiť do nepríčetnosti. Spočiatku aj ju, kým si neuvedomila, že je to len spôsob, akým sa opustený starec snaží nadviazať kontakt so svetom, komunikovať. Komunikácia. Mal s ňou problém aj Vlado, ale iba doma a len pár mesiacov. Akoby sa stlačením kľučky a otočením kľúča v zámke prepol na iný režim.

Niekedy trvalo celé dni, kým z neho vydolovala aspoň pár slov...

V ten podvečer ich povedal viac ako za celé týždne, a večer, skôr než vyšiel na poschodie a zavrel sa v spálni, jej po dlhom čase zaželal dobrú noc. Mala chuť vyskočiť zo sedačky a vrhnúť sa mu okolo krku. Ešte pred pár mesiacmi by to bola urobila, vypla by televízor, vykašlala sa na rozpozeraný film a zaliezla k nemu do postele. Milovali by sa pomaly, maznavo. Ležal by na chrbte, hladil jej prsia, zvieral boky, bol by v nej hlboko, veľmi hlboko, a ona by oboch priviedla na vrchol. Tak ako vždy, keď bol unavený a potreboval dobiť baterky.

V ten večer ostala sedieť pred televízorom. Nevnímala obsah filmu, len rozmýšľala, či sa rozhodla správne, či na ňu nečaká v posteli. Nechcela ho trestať, ako trestal on ju, len počkať na správny okamih. Pozdrav na dobrú noc a jeden krátky zlostný rozhovor boli málo, príliš málo po mesiacoch ignorácie.

Vyčkaj dozajtra. Už len pár hodín. Buď trpezlivá, silná. Nesmieš nič pokaziť, nič unáhliť, hovorila si v duchu, ale vnímala každý jeho pohyb na poschodí. Ako pustil sprchu, ako po desiatich minútach šum vody ustal, a potom už len zvuk zatvárajúcich sa dverí. Zajtra ich prekročia spolu, zajtra sa bude znovu dotýkať Vladovho rozhorúčeného tela, nasávať jeho vôňu, ochutnávať ústa...

Vypla televízor a zatvorila oči.

Zaspával rýchlo.

Ešte hodnú chvíľu ostala sedieť na gauči, v tme. Počúvala ticho, spomínala na krásne dni, mazala rany, hojila ich láskou, maľovala budúcnosť, sivú s čiernou zrušila – mala farbu dúhy.

Príliš si ju v tú noc zidealizovala, prirýchlo prišlo vytriezvenie.

Od rána si predstavovala, aké to bude, ako vstúpi do dverí a s rukou za chrbtom sa usmeje. Chvíľu, zhadzujúc z nôh topánky, bude balansovať na jednej nohe, potom sa oprie o dvere.

Žmurkne na ňu, nakloní hlavu a pohľad mu zabehne ku schodom. Obaja, obzerajúc sa za seba, aby ich nezbadali chlapci pozerajúci v obývačke rozprávku, vybehnú na poschodie a šialene rýchlo sa pomilujú. Tak to bolo pred pár rokmi.

Prečo stále myslí na to, čo sa nedá vrátiť?

„Raz odo mňa dostaneš krásnu kyticu ruží. Keď budeme na tom lepšie, splatíme pôžičky, na najbližšie okrúhle výročie, keď budeš taká ako predtým, keď sa zmeníš, keď...“

Raz. Už nikdy. Slová, dávno zabudnuté sľuby. Neprinesie kvety, nevráti sa k nej muž, ktorým ešte pred pár mesiacmi bol. Cítila to s každou pribúdajúcou minútou. Všetko, čo si v noci vysnívala, sa začalo rúcať. Oslava narodenín, výročie svadby, po dlhom čase spoločný rodinný večer, naplánovaný do najmenších podrobností. Pohodový, bez hádok, bez toho, aby si museli dávať pozor, čo vypustia z úst, čo urobia, čo neurobia. Taký mal byť, taký bol v jej predstavách ešte dve hodiny pred Vladovým príchodom. Jeho obľúbené jedlo, jeho obľúbené šampanské, hudba a deti. A ona. A on.

Vždy si vystačili sami. Tak si to želal.

 

Deti rezignovali prvé, rozvalené na gauči unudene civeli na televízor a s pribúdajúcim časom, vyjedajúc z misy slané oriešky s chrumkami, čoraz hlasnejšie, aby ani náhodou neprepočula ich slová, frflali – na debilnú oslavu, že musia trčať doma, že sú hladní, na ňu. Ani slovko na otcovu adresu. Vinník bol jasný – mama.

Hrýzla si pery, aby nevybuchla. Nemohli za to, že meškal, nemohla za to ona.

Párkrát zašla k oknu, odhrnula záclonku a započúvala sa do ticha. Pristavila sa pri slávnostne prestretom stole, upravila dokonale vyleštený príbor, servítky zladené s obrusom, posunula poháre, zdvihla zápalky nachystané vedľa svietnika, pohrkala nimi, položila ich späť. Keď jej zaškŕkalo v žalúdku, podišla k chladničke, otvorila dvierka a zahľadela sa do jej útrob.

Jednu celú poličku zaberala torta a miesto, kde inokedy stáli fľaše s pivom, šampanské. Chladilo sa už od rána, chladla aj večera odložená v trúbe.

Keď sa z príjazdovej cesty ozvalo vrčanie auta, strhla sa, pribuchla dvierka a vykročila k hale. Deti ostali rozvalené na gauči a akoby sa dohodli, takmer naraz vyhlásili: „Konečne!“

Netrpezlivo, s dlaňou opretou o stenu pri vchode do obývačky čakala, kým otvorí dvere. Poznala každý Vladov pohyb a aj so zatvorenými očami presne vedela, čo urobí, keď znútra otočí kľúč v zámke. Topánky, sako, kľúče od auta, kufrík, všetko malo svoje presné miesto. Aj bozk na privítanie. Chýbal jej. Rozmýšľala, kedy sa vytratil z Vladových rituálov. Nevidená, taká sa cítila už nejaký čas, taká sa cítila aj vo chvíli, keď bez pozdravu kráčal halou a tváril sa, akoby bola vzduch, akoby desať rokov, ktoré spolu prežili, ani neexistovalo, akoby ju chcel svojou nevšímavosťou ešte viac raniť.

Jej vnútro kričalo prečo, ústa mlčali, oči sa topili v slzách. Zakázala si plakať. Stisla pery, oprela sa o stenu a bez pohnutia pozorovala, ako nenútene, bez toho, aby o ňu zavadil pohľadom, kráča jej smerom, ako sa jednou rukou zaprel do dreveného obkladu lemujúceho vchod do obývačky a nazrel dnu. Stál len pár krokov od nej. Ona na jednom, on na druhom konci. Nevošiel, len sa opýtal chlapcov, čo nové v škole, a, nečakajúc na odpoveď, zamieril do kúpeľne.

Dni, týždne, mesiace, celý ten čas, aj teraz hľadala dôvod. Kládla si otázku prečo, kládla ju Vladovi. Prečo ju ignoruje? Jeho ústa neodpovedali, oči sa odvracali. Napriek tomu stále dúfala, že sa vráti, že bude znova tým mužom, otcom, akým bol predtým. Klamala deti, klamala seba. Aby ich neranila, aby udržala aspoň zdanie, aspoň kúsok z toho, čím boli. Rodinou.

Boli ako dohárajúca pahreba, čas skracoval žiaru a ona si uvedomovala, že nemá dosť sily sama udržiavať oheň. Každé poleno, ktoré do nej prihodila, udusil Vladov chlad. Nevzbĺklo, nezohrialo.

Pahreba dohárala, zostalo len pár uhlíkov, len spomienka na lásku. Desila sa dňa, keď ich žiara splynie s tmou, keď sa s posledným bledým prúžkom dymu rozplynú do ničoty. Desila sa nelásky, ktorá sa čoraz naliehavejšie drala z Vladových úst, očí.

„Buď trpezlivá, musí sa so všetkým vyrovnať, musíš byť Vladkovi oporou. Ty aj deti. Veď má len vás a mňa. Všetko bude dobré, ver mi, moja zlatá, dostane sa z toho, poznám svojho syna, chce to len čas.“

Donekonečna, do zblbnutia si opakovala svokrine slová. Vždy keď sa v jeho tvári objavila zlosť, výsmech, keď jeho ústa začali chrliť slová, ktoré ju zrážali na kolená. A pýtala sa, koľko ešte, koľko času, odmietnutí, koľko chladu dokáže zniesť. Každá matka chráni svoje dieťa, aj Vladova.

Milena jej verila, dúfala a čakala. Aj v ten večer.

Z myšlienok ju vytrhla otázka, vlastne príkaz, ktorý Vlado adresoval deťom, keď sa ich, navliekajúc si cez hlavu tričko, opýtal, prečo nie sú vo svojej izbe a nepripravujú sa do školy. Zabudol, že majú prázdniny, zabudol na oslavu. A možno nezabudol, možno to mal byť ďalší z jeho trestov. Paranoidných výmyslov, ktorým už dávno prestala rozumieť. Aj preto sa o prípravách na oslavu nezmienila. Čakala do poslednej chvíle. Povedali mu o nej chlapci, keď sa v stredu – skôr ako zvyčajne – vrátil z práce domov. Pri rozhovore boli len oni a on. Poznala svoje deti, presne vedela, kedy a ako zareagujú. Zariadila sa tak, aby ich jej prítomnosť nerušila.

Upršané jarné prázdniny ubíjali všetkých. Nudili sa, a tak ich počas obeda vtiahla do rozhovoru. Od filmov a športu sa rýchlo dostali k otcovi a k minulosti. Rozprávala im, ako sa zoznámili na hokejovom zápase, o tajnej svadbe, ako prišli na svet. Vracala ich do útleho detstva – spomínali na spoločné výlety, drobné úrazy na horách, lyžovačky, slanú morskú vodu, na strach z neznámeho, na radosti, úspechy aj prehry. Kým umývala riad, Tomáško vytiahol albumy s fotkami. Smiali sa na nie vždy vydarených momentkách a vyťahovali z minulosti všetko pekné, veselé, všetko, čo spolu zažili – zlé vytesnili, vytesnili prítomnosť.

Smiala sa s nimi až do chvíle, keď k domu zabočilo Vladovo auto.

Vtedy vstala, nazrela do chladničky a oznámila chlapcom, že musí ešte odbehnúť do obchodu. Úbohé, priehľadné, ale nič lepšie si nevymyslela. Potrebovala, aby chlapci s Vladom ostali sami, aby z nich nestihlo vyprchať nadšenie zo spomienok. Chcela, aby videl ich túžbu po spoločne strávených chvíľach, po tom, čo ich kedysi spájalo, čo mizlo s časom, čo chceli späť. Malá manipulácia nezabrala.

Myšlienkami bol niekde inde, niekde, kde chcel byť a nemohol. V to sychravé stredajšie popoludnie aj vo chvíli, keď vkročil do domu, odignoroval slávnostne prestretý stôl a poslal deti do izby. Premáhala sa, hľadala slová. Pri pohľade na chlapcov sa jej ako kostička z vianočného kapra zasekli v krku. Keď sa jej spýtavo pozreli do tváre, na otázku bez slov len pokrútila hlavou a kývla rukou smerom k prestretému stolu. Zdráhavo sa podvíhali zo sedačky a pomaly, akoby mali na nohách stokilové závažia, kráčali do jedálne. Vlado nevstal. Uvelebil sa na ich miesto, vyložil si nohy na stolík, prepol program v televízore a poslal staršieho Vladka po pivo.

V tom okamihu sa prestala ovládať. Už nedokázala mlčať. Najskôr Vlada roztraseným hlasom požiadala, aby sa k nim pridal, keď nereagoval, zvýšila hlas. Spočiatku sa sily vlastného hlasu zľakla, potom ju nechala vybuchnúť. Valila sa z nej ako povodeň, zábrany povolili, hrádza sa pretrhla. Všetko, čo v sebe dusila, všetko, čo ju ubíjalo, čo on ubíjal v nej, v deťoch. Krik vydávil ponižovanie, slzy vyplavovali bolesť.

Chvíľu mlčal, potom sa jej začal posmievať a skôr ako vybuchol aj on, poslal deti opäť do izieb.

Tentoraz poslúchli. Vstali od stola a náhlivo vybehli na poschodie.

Hádku zastavila facka, odhodila ju k stene. Stratila rovnováhu, zviezla sa na dlážku a s vytreštenými očami zarazene pozrela do Vladovej tváre červenej od zlosti. Keď sa im stretli oči, uvedomila si, že stačilo málo, možno keby v dome neboli deti, urobí viac. Keď sa k nej nahol, automaticky jej vystrelila ruka k tvári. Chabá obrana proti chlapovi, ktorý ju prevyšoval o hlavu a vážil raz toľko čo ona. Neudrel ju, iba na ňu civel. Bez slov, len pohľadom povedal, čo v tej chvíli nevyslovili jeho ústa – že sa preňho stala ničím, len matkou ich detí. Facka ju hodila do reality. Nechcela ju vpustiť do svojho života. Bránila sa jej zubami-nechtami. Nepočúvala svoj vnútorný hlas, počúvala svokru. Ospravedlňovala a odmietala uveriť, že sa zmenil.

Zmenil sa vôbec? Čo skrýval? Čo tajila jeho mama?

S kým vlastne žije? Otázky, nekonečné množstvo otázok, na ktoré si schúlená na zemi nedokázala odpovedať. Až kým sa k nej z podvedomia nepredrala ďalšia. Nepodstatná, ešte nedávno, na ktorú svokre zakaždým s úsmevom musela povedať len jedno – že sa nemusí pýtať, že jej syn je muž, akého vždy chcela. Láskavý, starostlivý, milujúci. Až teraz, keď s krvácajúcou perou, sediac opretá o stenu, pozerala za odchádzajúcim Vladom, pochopila svokrinu otázku. Prečo sa jej pri každej návšteve opýtala, či je všetko v poriadku, či je k nim dobrý.

Bol. Až do toho dňa, do chvíle, keď sa dozvedel, že sa nestihol rozlúčiť s otcom, že všetko nevypovedané je preč. Že ani jeden z nich už nevráti čas. Smrť mu vzala otca a vzala si aj lásku, čo ich spájala. Zvláštnu, sebeckú, despotickú lásku starca aj lásku syna. Zmes obdivu, úcty, strachu a nenávisti. Nechápala ju, tak ako nechápala starcovo pohŕdanie, zlobu a nenávisť. Ku všetkému, s čím nesúhlasil, ku každému, kto nespĺňal jeho kritériá. Keby si Vladov otec zostavil rebríček nechcených osôb, ocitla by sa veľmi vysoko, možno najvyššie. Pretrhla puto medzi otcom a synom, ona ich rozdelila. Bola hodna nenávisti, zavrhnutia, stala sa symbolom zla.

Len preto, lebo si dovolila milovať syna despotického muža, lebo mu ukázala lásku. Skutočnú, bezpodmienečnú. Chcel sa stať takým, ako bola ona. Pre syna bola láskou, pre jeho otca ničím, len zlodejkou ich spoločne strávených dní. Votrelcom, čo zmaril starcove plány. Zabila ho nenávisť a zloba. Telo si vzala zem, duša sa votrela do ich života. V deň smrti akoby sa vnorila do Vladovho tela, začala používať syna, aby ničila.

Keď sa Vlado, bez toho aby jej pomohol vstať, usadil znovu na sedačke, zavrela oči. Tma pohltila čas. Hodila ju do minulosti, prelínala sa s prítomnosťou. Predhadzovala jej tváre, gestá, mimiku, spôsob reči a frázy, pohľady. Bolo ich priveľa, čoraz viac, patrili obom, potom už len Vladovi.

Mŕtvy otec odovzdal synovi dedičstvo.

Odovzdal mu svoje kruté ja.