Ranná horúčka

Ranná horúčka je nádherný ľúbostný príbeh zo života, ktorý päť rokov po vydaní v Maďarsku objavili aj najvýznamnejšie svetové vydavateľstvá.

Prepracované vydanie vyšlo v prekladoch vo viac ako dvadsiatich ôsmich krajinách sveta a pripravuje sa aj filmové spracovanie.
Je to skutočný príbeh, ktorý vás vtiahne a dojme svojou ľudskosťou.

Píše sa rok 1945. Švédsko.

Dvadsaťpäťročného Miklósa transportujú z koncentračného tábora Bergen-Belsen na švédsky ostrov Gotland. Potom si v rehabilitačnej nemocnici znovu vypočuje rozsudok smrti: švédsky lekár mu pre neliečenú tuberkulózu dáva šesť mesiacov života.

No Miklós vyhlási osudu vojnu. Napíše list všetkým stosedemnástim maďarským dievčinám, ktoré sa vo Švédsku zotavujú, s úmyslom vziať si jednu z nich za manželku. Čoskoro objaví tú pravú – uchvátia ho pôvabné riadky a fascinujúci štýl devätnásťročnej Lili.

Autorom tohto nádherného príbehu je maďarský spisovateľ a filmový režisér Péter Gárdos. O svojom židovskom pôvode sa dozvedel, až keď raz dostal od otca zaucho, pretože sa komusi vysmieval, že je Žid.

Medzi jeho najznámejšie filmy patria Panebože (Uramisten), Čierny kašeľ (Számárköhögés), Škorpión zhltne na raňajky Blížencov (A skorpió megeszi az ikreket reggelire) a Porcelánová bábika (A porcelánbaba). Získal za ne niekoľko ocenení na významných svetových filmových festivaloch.

Ranná horúčka je jeho prvý román a zachytáva skutočný príbeh lásky autorových rodičov.

„Moji rodičia si písali šesť mesiacov, kým sa v Štokholme zosobášili. Päťdesiat rokov som o existencii tých listov nevedel. Po otcovej smrti mi mama len tak mimochodom posunula dve kôpky listov previazané nevädzovomodrou a šarlátovou hodvábnou stužkou. Dlho som nebol schopný sa týmto príbehom zaoberať – potom som po desiatich rokoch napísal prvú verziu románu. Mal som obrovské šťastie, že neskôr som príbeh lásky svojich rodičov mohol aj režírovať.“

Začítajte sa do novinky Ranná horúčka:

Jedného letného dňa, keď sa schyľovalo k dažďu, doplával otec na lodi do Švédska.
Vojna sa skončila pred troma týždňami.
Fúkal silný severák, loď na Baltskom mori si razila cestu cez dvoj-trojmetrové vlny smerom k Štokholmu. Môjho otca umiestnili do spodného podpalubia. Ľudia ležali na vreciach so slamou, zabárali ruky do svojich lôžok a v tom hroznom hojdaní sa kŕčovito pokúšali na nich udržať.
Ani nie po hodine od vyplávania prišlo otcovi zle. Najskôr vykašliaval krvavú penu a otočil sa na bok, ale potom začal tak hlasno chrčať, že jeho agónia úplne prehlušila buchot vĺn narážajúcich do trupu lode. Keďže otec od začiatku patril k vážnejším prípadom, ležal v prvom rade, hneď pri padacích dverách. Dvaja námorníci zdvihli jeho vtáčie telíčko a odniesli ho do vedľajšej kajuty.
Lekár neváhal. Nebol čas na to, aby sa piplal s liekmi proti bolesti. Pichol otcovi poriadnu ihlu do hrude, medzi dve rebrá. Striekačka sa našťastie dostala na správne miesto. Kým doktor vytiahol z pohrudnicovej dutiny pol litra tekutiny, dorazil odsávací prístroj. Injekčnú ihlu vymenili za umelohmotnú rúrku a z hrudného koša odsávacím zvonom rýchlo odsali asi jeden a pol litra sekrétu.
Otcovi sa polepšilo.
Kapitán, ktorého upovedomili o úspešnej záchrane života, udelil chorému mužovi osobitú výsadu. Zavinul ho do hrubých diek a posadil na palubu. Nad žulovosivou vodou sa zbierali napité mraky. Kapitán v bezchybnej uniforme stál vedľa ležadla môjho otca.
„Hovoríte po nemecky?“
Otec prikývol.
„Gratulujem vám k záchrane.“
V lepšej chvíli by sa mohol začať poučný rozhovor. Otec však nebol schopný viesť chlapskú debatu, mohol len naznačiť úmysel spolupracovať.
„Žijem.“
Kapitán si obzrel môjho otca.
Na lebke natiahnutá popolavá koža, zreničky zväčšené, skreslené okuliarmi, v ústach sa škľabila obrovská tmavá hlbina. Otec už vtedy nemal skoro žiadne vlastné zuby. Čo sa presne stalo, neviem. Možno sa to stalo tak, že traja obrovskí prisluhovači zmlátili na kašu jednu útlu postavu v protileteckom kryte. Možno zo stropu visela jediná žiarovka. Možno jeden z polonahých mučiteľov schytil žehličku a tou niekoľkokrát udrel do tváre väzňa s prepadnutým hrudníkom, môjho otca. Podľa oficiálnej a lakonickej verzie mu veľkú časť zubov vybili vo väzení na budapeštianskom Margitinom bulvári v roku 1944.
Ale tu teraz skutočne žil, dýchal, síce trošku pískavo, no pľúca mu usilovne spracovávali čerstvý, slaný morský vzduch.
Kapitán sa pozrel cez ďalekohľad.
„Na päť minút zakotvíme v Malmö.“
Otca sa to v skutočnosti netýkalo. Okrem neho prevážali ešte dvestodvadsaťštyri chorých ľudí vo veľmi zlom stave z Lübecku do Štokholmu. Niektorých z nich by potešilo aj to, keby im kapitán zaručil, že prídu živí do cieľovej stanice. Pre niekoľkominútovú zachádzku do Malmö už z týchto páriov neubudne. Kapitán však, akoby podával správu vyššej mocnosti, pokračoval:
„Prikázali to cez rádio. Táto zastávka nebola v mojom plavebnom pláne.“ 
Loď zatrúbila. Za vodnou parou sa objavili doky malmöského prístavu. Nad otcovou hlavou krúžil kŕdeľ čajok.
Zakotvili na úplnom konci móla. Dvaja námorníci zoskočili na pevninu a odbehli cez vlnolam smerom k prístavu. V rukách mali prázdny kôš s ušami, v akom, podľa otcových spomienok, nosili zachmúrené práčky špinavé šaty na povalu.
Koniec móla bol oddelený rampou, za ktorou čakali ženy na bicykloch. Mohlo ich byť päťdesiat. Tichá, nehybná skupina. Medzi ženami stáli mnohé v čiernych šatkách, silno držali kormidlo bicykla. Vrany učupené na vetve stromu.
Dvaja námorníci prišli k rampe. Otec si až vtedy uvedomil, že na riadidlách bicyklov visia menšie balíčky či košíky. Kapitán chytil otca okolo pliec.
„Akcia istého posadnutého rabína. Dal inzerát do ranných novín. Napísal v ňom, že prídete touto loďou. Podarilo sa mu presadiť, aby sme tu zakotvili.“
Ženy za chvíľu povkladali svoje balíčky do koša s ušami. Jedna, ktorá stála trochu viac vzadu, pustila riadidlá a bicykel jej spadol. Otec na lodi počul kovové buchnutie, ako bicykel dopadol na čadičovú dlažbu, čo sa z takej diaľky zdalo jednoducho nemožné. Napriek tomu si na túto scénu mnohokrát spomenul a nikdy nevynechal ten zvuk buchnutia.
Po tom, čo námorníci všetko pozbierali, zase odbehli naspäť k lodi. V mysli môjho otca sa upevnil výjav: nepravdepodobne prázdne mólo, námorníci nesúci kôš s ušami a v pozadí, ako závora, čudný bicyklový ženský armádny zbor, nehybný.
V balíčkoch boli koláče, ktoré upiekli neznáme švédske ženy pri príležitosti príchodu páriov do Švédska. Otec obracal v bezzubých ústach drobivé, mäkké cesto. Cítil vanilkovú a malinovú chuť.
„Švédsko vás víta.“ Čosi v tom zmysle zamrmlal kapitán, išiel dohliadnuť na odplávanie a loď sa už aj vzďaľovala od pobrežia.
Otec nenáhlivo žul koláč. Na oblohe medzi mrakmi sa ukázali dva dvojplošníky, opísali nad nimi dva úctivé kruhy. Otec pomaly cítil, že naozaj žije.

Siedmeho júla 1945 už ležal v nemocnici v dedinke Lärbro v Gotlandskej provincii, v nemocničnej izbe pre šestnásť ľudí, chrbát mal podopretý vankúšom a písal list. Cez okná presvitali zlaté lúče slnečného svetla. Medzi posteľami pobehovali sestričky v tuho naškrobených blúzkach a bielych čepcoch, plátenné sukne im šuchotali o podlahu.
Otec mal prekrásne písmo: pôvabné písmená, elegantné slučky, kratučké medzery medzi slovami. Len čo skončil, zohnal si obálku, zalepil ju a zatvorený list oprel o sklenú karafu s vodou stojacu na nočnom stolíku. Obálku si o dve hodiny vyzdvihla sestra Katrin a odniesla ju na poštu spolu s ostatnými listami chorých.
Otec vtedy mohol z nemocničnej postele vstávať ešte len kde-tu. Jedenásť dní po spomínanej udalosti si už však mohol sadnúť na chodbu nemocnice. Odniekiaľ si zohnal tenučký zošit a na kockované listy si neskoro popoludní prepísal mená. Doobeda totiž dostal aj on list, priamo z Úradu evidencie utečencov vo Švédsku. V zásielke bolo stosedemnásť ženských mien a adries. Otec držal v ruke adresy sto sedemnástich mladých žien a dievčat, do ktorých sa v rôznych nemocniciach po celom Švédsku pokúšali vdýchnuť život.
Vtedy už ubehlo niekoľko dní od jeho dramatického príchodu.
 

Keď sa otec prilepil k vnútornej stene röntgenového prístroja, pokúšal sa nehýbať. Lekár naňho pokrikoval z vedľajšej miestnosti. Primár Lindholm bol dvojmetrový dlháň a rozprával smiešne po maďarsky. Medzi dlhými samohláskami nerobil rozdiely, všetky vyslovoval tak, akoby počas reči fúkal balón. Primár viedol nemocnicu v Lärbro dvanásť rokov a vďaka manželke vedel celkom dobre po maďarsky. Márta, žena s prekvapivo malou postavou – otec ju odhadoval na maximálne meter štyridsať –, pracovala ako zdravotná sestra v Lärbro.
„Zadržte dych! Nevrťte sa!“
Cveng, buchot – snímka bola hotová. Otec mohol spustiť plecia.
Lindholm už stál pri ňom. Ľútostivo hľadel ani nie naňho, ale kamsi nad jeho hlavu. Otec tam postával vedľa röntgenového prístroja polonahý, s vpadnutým hrudníkom ako niekto, kto sa už nikdy nechce obliecť. Okuliare so sklami hrubými ako fľaša od sódy sa mu trochu zahmlili.
„Aké je vlastne vaše povolanie, Miklós?“
„Bol som novinár. A básnik.“
„Á! Inžinier duší. Pekné.“
Otec preniesol váhu z jednej nohy na druhú. Bola mu zima.
„No, oblečte sa, čo tu stojíte?“
Otec sa odšuchtal do kúta miestnosti, obliekol si pyžamový kabátik.
„Je vám niečo?“
Lindholm sa naňho ani teraz nepozrel. Obrátil sa smerom k svojej pracovni, kývol otcovi, aby ho nasledoval, a len tak pre seba zamrmlal.
„Je.“
Lekárova pracovňa bola obrátená do záhrady. Ostrov Gotland sa v takéto skoré teplé večery uprostred leta trblietal v mosadznom svetle, ktoré z neuchopiteľných uhlov zalievalo krajinu. Tmavohnedý nábytok vyžaroval dôveru a bezpečie.
Otec sedel v koženom kresle v pyžame. Oproti nemu, na opačnej strane písacieho stola, sedel napätý Lindholm vo veste. Ustarostene listoval v lekárskych správach. Zažal morsky zelenú stolnú lampu s tienidlom, hoci nebolo treba.
„Koľko máte teraz kíl, Miklós?“
„Štyridsaťsedem.“
„No vidíte. Ide to ako po masle.“
Touto poznámkou chcel naznačiť, že otcovu váhu sa vďaka drastickej kúre za niekoľko týždňov podarilo zvýšiť z dvadsaťdeväť na štyridsaťsedem kíl. Otec si rozopínal a zapínal pyžamový kabátik. Bol mu veľký, visel z neho.
„Akú ste mali nadránom teplotu?“
„Tridsaťosem dva.“
Lindholm hodil správy na stôl.
„Nebudem vás ďalej načiahovať. Takto sa to hovorí? Už ste dosť silný na to, aby ste sa pozreli faktom zoči-voči.“

Otec sa usmial. V podstate každý zub mal plechový. O tomto plechu je potrebné vedieť, že je to lekárska kovová zliatina, kyselinovzdorná, škaredá a lacná. Len čo otec prišiel do Lärbro, hneď na druhý deň ho navštívil zubár, vzal mu odtlačky, začal zariaďovať. Oboznámil ho s tým, že dostane provizórny chrup, ktorý bude skôr praktický ako estetický. Potom šup-šup, urobil mu v ústach túto kovovú baňu. Otcov úsmev bol všetko len nie príjemný, ale primár sa napriek tomu prinútil, aby sa naňho pozrel.
„Budem vecný. Tak je to jednoduchšie. Máte pred sebou šesť mesiacov, Miklós.“
Lindholm vzal zo stola röntgenovú snímku a pridržal ju smerom k okennému rámu.
„Pozrite. Nahnite sa bližšie.“
Otec sa poslušne zdvihol a naklonil sa nad písací stôl. Lekárove pestované prsty prešli po ploche mierne stočenej snímky.
„Tu, tu, tu a tu. Vidíte, Miklós? To je pozostatok škvrnitého týfusu. A vidíte tieto škvrny? To je vaša tuberkulóza. Nezvratné poškodenia. A, žiaľ, neexistuje spôsob, ako to zvrátiť. Tieto. Je to strašné takto vysloviť. Povedané bežnými slovami, choroba... vám zožerie pľúca. Existuje taký maďarský výraz: ‚zožrať‘?“
Pozorne sa zadívali na röntgenovú snímku.
Otec sa trochu podoprel o stôl, skutočne bol slabý. Ale zato prikývol. Tým naznačil, že primár sa šťastne vynašiel v plastickej tkanine maďarského jazyka. „Zožrať“ je presný výraz na to, ako bez odborných lekárskych termínov vyjadriť jeho blízku budúcnosť.
Starý otec z otcovej strany mal pred vojnou v Debrecíne kníhkupectvo. Obchod sa nachádzal v strede mesta, pod arkádami budovy biskupského paláca, niekoľko minút peši od hlavného námestia. Volali to tam Dvor Gambrinus,a podľa toho sa aj kníhkupectvo nazývalo Gambrinus. Pozostávalo z troch úzkych, vysokých miestností. Otec môjho otca predával aj kancelárske potreby a knihy sa tam dali dokonca aj požičiavať. V puberte tam otec navrchu dlhého rebríka prečítal celú svetovú literatúru – vedel teda zjavne oceniť Lindholmovo básnické vyjadrenie.
Primár sa zahľadel otcovi hlboko do očí.
„Lekárska veda na váš súčasný stav hovorí, že ste nezachrániteľný. Budete mať lepšie chvíle. Aj horšie. Budem pri vás vždy stáť. Ale nechcel by som vás balamutiť. Šesť mesiacov. Maximálne sedem. Zviera mi srdce. Ale taká je pravda.“ 
Otec sa narovnal. Ešte stále sa usmieval. Veselo sa zviezol späť do vydutého fotela. Lekár si nebol istý, či rozumel diagnóze, či si ju uvedomil.
Môjho otca však v tom čase zamestnávali dôležitejšie otázky ako jeho život.