Mama má konečne čas!

Toto je užitočný návod, ako odložiť telefón, spáliť zoznam povinností, prestať prahnúť po dokonalosti a pochopiť, čo je naozaj dôležité.
Pretože nemáte čas na zbytočnosti a veci, ktoré vás oberajú o energiu.
Súhlasíte?

Kniha Mama má čas je skutočný dar pre nové i nastávajúce matky, inšpirácia pre rodičov, aby spomalili a tešili sa zo zázraku detstva, kým im neprekĺzne medzi prstami.
V knihe si nájdu dobré tipy aj ľudia, ktorí ešte nemajú deti, alebo tí, ktorým potomkovia už dávno vyleteli z hniezda.
Pravdou totiž je, že každý deň zabíjame drahocenný čas zbytočnosťami a nepotrebnými vecami, hoci často nevedomky.

Autorka Rachel Macy Staffordová začala najskôr písať blog, spovedala sa zo svojho života zaneprázdnenej matky...a čoskoro mala neuveriteľný úspech a množstvo čitateliek.

Rachel podnietila diskusiu o úlohe zaneprázdnenej matky. Nie je možné strážiť dieťa, miešať kašu a pri tom ešte telefonovať a čítať maily, keď sa nám pri nohách plazí batoľa.

To isté platí aj o tínedžeroch – aj tí si vyžadujú plnú matkinu pozornosť, veď čoskoro vyletia z hniezda… naozaj nepotrebujú matku nalepenú na displeji.

Nejedna čitateľka sa priznala, že po prečítaní knihy Mama má čas nastal zázrak. Stala sa lepšou matkou. Nie perfektnou, ale lepšou.

Mottom knihy je návod, ako odložiť telefón, spáliť zoznam povinností, prestať prahnúť po dokonalosti a pochopiť, čo je v živote naozaj dôležité.

To nám pomôže objaviť silu, radosť a lásku zo života nielen s voľnými rukami, ale aj mysľou. Kniha prináša aj hlboko osobné príbehy a inšpiratívne tipy, ako sa zbaviť každodennej rozptýlenosti.

„Toto nie je kniha, je to hnutie, budíček s návodmi, ako neprepásť detstvo…“
Samantha Ettusová,
odborníčka na životný štýl a rodičovstvo

Kniha Rachel Staffordovej otvorí oči mnohým rodičom.
Ukáže im, že netreba strácať čas hlúpou odpoveďou: „Počkaj chvíľu…“.
Poradí im, aby si vážili každú minútku s rodinou, pretože je to najvzácnejší dar od života.

 

Prečítajte si megaúryvok z novinky Mama má čas:

PRIZNAJTE SI, AKÚ CENU PLATÍTE ZA NESÚSTREDENOSŤ

Spoznanie

Jedna z najtragickejších čŕt ľudskej povahy je, že všetci odkladáme život na neskôr. Snívame o čarovnej ružovej záhrade za obzorom – namiesto toho, aby sme sa tešili z ruží, ktoré nám dnes kvitnú za oknami. 

                    Dale Carnegie

MOŽNO TO SPÔSOBIL VÝRAZ SKLAMANIA na tvárach mojich detí, keď som im často vravela, že nemám čas. Možno to zapríčinili moje povrchné zvítania a chvatné rozlúčky s manželom. Možno to má na svedomí pretrvávajúci nepokoj – pocit, že prichádzam o čosi dôležité. Možno to bola kombinácia všetkých znepokojujúcich faktorov, možno tie ma napokon prinútili položiť si otázku: Naozaj chcem žiť takto?
Prvý, najkritickejší krok na tejto ceste je spoznanie. Musela som si priznať, že pre nesústredenosť prichádzam a ďalej budem prichádzať o vzácne životné okamihy. Ťaživý pohľad do vlastného vnútra bol nevyhnutnou podmienkou začiatku prerodu. Keby som najprv nezhodnotila nenapraviteľné škody spôsobené pretechnizovaným a uponáhľaným spôsobom života, neuskutočnila by sa (a nevydržala by) ani moja najúprimnejšia snaha zbaviť sa rozptyľujúcich aktivít. 
Na ďalších stranách opisujem tri udalosti na svojej ceste – dúfam, že vám umožnia získať cenné poznanie toho, akú cenu platíme za rozptýlenosť. 
Týždenné predsavzatie ponúka zoznam praktických rád, ktoré vám pomôžu obmedziť rušivé momenty a začať zmysluplnú komunikáciu s blízkymi ľuďmi. Tieto predsavzatia zodpovedajú kroku na uvoľnenie opísanom v príbehu. V prvej kapitole vás nabáda k úprimnej sebareflexii, pri ktorej posúdite cenu, akú platíte za nesústredenosť.
Aj keď vám čítanie tejto kapitoly spôsobí bolesť, nedajte sa odradiť. Na ceste za pochopením dôležitých vecí v živote často prichádza najprv skľúčenosť, až potom prerod, najprv bolesť, až 
potom uzdravovanie, najprv ľútosť, až potom prísľub. V najtemnejších kútoch svojej duše objavíme svetlo. Prvý a najťažší krok cesty nám poskytne príležitosť na nový začiatok – šancu navždy uchopiť naozaj dôležité okamihy.

O ČO BY SOM SA BOLA PRIPRAVILA 

Tú obálku mám doteraz. Je odložená spolu s mojimi najdôležitejšími dokladmi – rodným a sobášnym listom, pasom, kartičkou sociálneho poistenia –, ktoré svedčia o tom, že existujem. Veľkú obálku opečiatkovanú logom miestnej zoologickej záhrady som si neodložila pre jej obsah, ale pre poznámky na nej.
Tie slová som na ňu napísala v deň, keď som sa zaprisahala, že sa prestanem ukracovať o vzácne chvíle, pre ktoré sa oplatí žiť. Tie slová sa mi vynorili v mysli s takou silou ako voda v rozvodnenom potoku a nedokázala som ich v sebe udržať. Prehrabávala som sa v kuchynskom priečinku, hľadala som niečo na písanie – akoby môj život závisel od toho, či tie slová zaznamenám. 
Na prvý pohľad kostrbatý text vyzerá ako nákupný zoznam načmáraný počas šoférovania – predstavte si, že jednou rukou držíte volant a druhou píšete: vajcia, mlieko, brokolica… Nie sú tam veľké písmená. Nie je tam interpunkcia, ani bodky na konci vety. Všetko svedčí o chvate. Bola som presvedčená, že si musím zapamätať každé slovo svojho posolstva, ktoré zmenilo chod môjho života. Ponúkam upravenú verziu svojho vtedajšieho zápisu:

Čo ak si nevypočuješ najzaujímavejšiu časť rozprávania svojho dieťaťa o dnešných zážitkoch zo školy, lebo budeš práve telefonovať?
Čo ak prepasieš príležitosť nadýchať sa sladkej vône svojej rozšantenej dcéry, lebo budeš trvať na tom, že pred spaním musíš upratať kôš vypratej bielizne?
Čo ak prídeš o šancu utešiť ustarosteného manžela, lebo máš kilometrový zoznam povinností?
Čo ak prepasieš príležitosť vypočuť si od svojho starnúceho rodiča zážitok z detstva, lebo si si nenašla čas, aby si mu zatelefonovala?
Čo ak si nestihneš pozrieť úžasné oblaky, lebo si sa hnala do banky, na poštu či do čistiarne, aby si potom stihla vyzdvihnúť deti?
Čo ak si jedného dňa uvedomíš, že všetky príležitosti, ktoré si prešvihla, zmizli v nenávratne?
Že je neskoro.
Čo ak si jedného dňa uvedomíš, že najkrajšie okamihy v živote prichádzajú v obyčajných, každodenných situáciách? Ale ty si si na ne našla čas len pri mimoriadnych príležitostiach.
Čo keby si sa namiesto naháňania za maličkosťami občas pristavila a našla si čas na svojich blízkych?
Čo keby si sa odvrátila od aktivít, ktoré ťa oberajú o čas a pozornosť, a sústredila sa na krehké vzácne chvíle?
Vypni hudbu v aute.
Sadni si k svojmu hrajúcemu sa dieťaťu.
Polež si pri ňom v posteli aj potom, keď si mu zaželala dobrú noc.
Objím ho a podrž chvíľu v náručí.
Povedz mu niečo, čo si mu chcela povedať.
Skloň sa a hľaď mu do očí, keď s tebou hovorí.
Rob to a sleduj, čo sa bude diať. Keď ten okamih pominie, zamysli sa nad ním a priznaj si bolestnú pravdu: Keby som nezastala, unikol by mi.

Keď som na obe strany obálky popísala svoje myšlienky, zahľadela som sa na ňu. Hoci som si nebola istá, s akým zámerom som položila svoje myšlienky na papier, jednoducho som nebola schopná odložiť obálku do zásuvky. Z kedysi bezvýznamnej obálky teraz vyžarovala dôležitosť, preto som ju s akýmsi očakávaním položila na pracovnú dosku v kuchyni – akoby som čakala, že ožije.
Nemusela som čakať dlho. Sotva v priebehu hodiny sa mi vyjasnil význam napísaných slov.
Keď som, ako zvyčajne, pripravovala obed pre mladšiu dcéru Avery, na kuchynskej linke som mala otvorený notebook, mobil mi ležal na dosah ruky. Prístroje bzučaním a pípaním bojovali o moju pozornosť. Hneď som poslušne odpovedala na ich požiadavky.
Medzi prichádzajúcimi esemeskami a emailmi som chvatne natierala chlieb arašidovým maslom. Čím rýchlejšie pripravím dieťaťu jedlo, tým skôr si budem môcť zapísať do zoznamu ďalšie povinnosti. Myseľ mi zamestnávalo nadchádzajúce vítanie novorodenca, ktoré som organizovala, znížený tlak v pra­-vej prednej pneumatike a kopírovanie pozvánok na susedský piknik.
Čosi ma však prinútilo zdvihnúť hlavu. Vedela som, že dcéra je v kuchyni, no tentoraz som si ju všimla, sústredila som na ňu pozornosť. Moje drahé kučeravé dievčatko sedelo na pohovke, cmúľalo si palec a ostatnými prstami si zľahka hladkalo nos. Odrazu som mala pocit, že sa nevládzem nadýchnuť. Prvý raz som cítila nové nástojčivé nutkanie – znepokojujúce, nepríjemné, takmer bolestivé. Čas sa kráti.
Potom som urobila niečo celkom netypické pre moju plodnú povahu, niečo cudzie môjmu spôsobu myslenia založenom na princípe prečo by som to mala urobiť neskôr, keď to môžem urobiť hneď. Bez toho, aby som zlepila krajce chleba, položila som zababraný nôž na otvorený pohár s arašidovým maslom. Ani som nezatvorila vrecko s chlebom, nepomyslela som na čas, neuvažovala som o povinnosti, ktorá ma čaká, podišla som k svojmu dieťaťu. Cítila som, ako ma božská prítomnosť nabáda nechať všetko ostatné bez povšimnutia; nič nebolo dôležitejšie ako moja dcéra.
Sadla som si k nej a objala ju okolo útlych pliec. Zahľadela sa mi do očí, tvárička sa jej rozžiarila. Obrovské oči sa jej okamžite premenili na radostné štrbiny šťastia. Rýchlo zaplnila priestor medzi našimi telami, primkla sa bližšie a splynula so mnou.
A potom sa stalo čosi, čo mi dovtedy nik neurobil. 
Pritiahla mi ruku k ružovým perám a neskutočne nežne ma pobozkala na dlaň. 
Zaliali ma slzy a vedela som, že to je ono. Potvrdenie. Božie znamenie. Moja dcérka jediným jednoduchým gestom spečatila moje úsilie žiť s uvoľnenými rukami. Jasne som si uvedomila, že toto – zastavenie, keď sa celý svet valí ďalej – je ozajstný život.
Chcela som viac takých nežných okamihov. No najprv som si musela priznať, že nebudú zriedkavé až vtedy, ak na chvíľu zastanem. Uvedomila som si pravdu: Nezáleží na tom, je jedno, ako veľmi to chceme, potrebujeme alebo by sme chceli, naše dieťa nemôže pobozkať pohybujúci sa cieľ. 
Nesústredený život ma pripravil o vzácne okamihy, no tento som, vďakabohu, neprepásla – lebo ním sa všetko zmenilo. 
Dni, keď bol zo mňa pohybujúci sa cieľ, sa oficiálne skončili.

TÝŽDENNÉ PREDSAVZATIE

Každý deň si uvoľnite ruky v presne vymedzenom čase

Život s uvoľnenými rukami neznamená, že sa celkom vzdáte komunikačných vymožeností, a neznamená to ani, že budete ignorovať pracovné povinnosti, dobrovoľnícku činnosť alebo domáce práce. Život s uvoľnenými rukami znamená, že urobíte vedomé rozhodnutie dočasne odložiť nabok rušivé momenty a venovať všetku pozornosť niekomu alebo niečomu významnému vo vašom živote. 
Svoju cestu som začala určením časových úsekov, počas ktorých som sa odpojila od elektroniky a prepojila som sa na svojich blízkych. Pretože som bola neskutočne závislá od elektroniky, musela som začať s krátkymi, desaťminútovými časovými úsekmi. Hoci sa nezdajú dlhé, výsledok je pozoruhodný. Ponúkam niekoľko postrehov, ktoré som na sebe vypozorovala v počiatočných fázach:

*    Keď som sa naplno venovala svojim blízkym, obostrel ma pocit pokoja a spokojnosti. Bola som presvedčená, že som presne tam, kde v tej chvíli potrebujem byť.
*    Počas minút, keď som nadväzovala spojenie, aktivity na internete a domáce práce odrazu prestali byť naliehavé. Emaily, telefonáty, špinavá bielizeň, vyhľadávanie nových informácií, 
to všetko bude existovať aj potom, keď sa postarám o potreby svojich blízkych – no čas s nimi plynie rýchlo.
*    Príležitosti nadviazať spojenie s blízkymi boli čoraz zrejmejšie. Začal sa ozývať vnútorný uvoľnený hlas a jemne ma nabádal: „No tak, polož telefón. Vypni počítač. Uniká ti život!“ Uvedomila som si, že aj uprostred rušného dňa mám množstvo príležitostí zastať a nadviazať spojenie s ľuďmi, ktorí sú pre mňa najdôležitejší. Doteraz som bola taká zaneprázdnená, že som im nevenovala pozornosť.
*    Úsilie byť vždy k dispozícii ľuďom mimo mojej rodiny a sústavne sledovať novinky na internete ohrozuje moju schopnosť žiť a ľúbiť. Jediný človek, ktorý môže ochrániť môj čas, som ja sama. A aby som to dosiahla, musela som si určiť hranicu medzi technikou a životom.

Výsledok týchto pozitívnych zmien ma motivoval predĺžiť čas strávený bez rušivých prvkov. Po každom zážitku s láskyplným prepojením sa moja rozptýlenosť každým dňom zmenšovala.
Tento týždeň si začleňte do denného programu čas strávený bez elektroniky. Vypnite všetky zariadenia – telefón, tablet, počítač, čokoľvek – potom ich odložte do zásuvky alebo, ak je to potrebné, zamknite v aute. Urobte všetko preto, aby ste sa odpojili od prístrojov aspoň raz za deň a nadviazali zmysluplné prepojenie s milovaným človekom. 

Ponúkam niekoľko príkladov vhodného času bez rušivých prvkov
*    hneď ráno
*    tesne pred popoludňajším alebo nočným odpočinkom
*    po príchode detí zo školy
*    pri jedle
*    od večere po uloženie na spánok.

Keď si určíte priestor pre tieto odpojené časové úseky, venujte pozornosť pozitívnym výsledkom. Aké máte pocity, keď sa vzdávate svojich zariadení, aby ste strávili čas s blízkym človekom? Všimli ste si niečo mimoriadne na sebe alebo na blízkom človeku, čo doteraz ušlo vašej pozornosti?
Znižuje sa pre vás dôležitosť pripojenia na elektroniku, keď sa venujete milovanej osobe? Začínate vnímať ďalšie príležitosti prepojenia na to, na čom vám záleží?
Každodenným pravidelným obmedzovaním používania prístrojov si dokážete ochrániť voľný čas, upevniť vzťahy a zachovať vlastné zdravie a blaho. Ak využijete príležitosť na to, že si budete všímať maličkosti, pre ktoré sa oplatí žiť, strávili ste čas užitočne.