Gabrielovo Inferno
„Hneď na prvý pohľad vedela, že je láskou jej života. Myslel si, že je anjel, zoslaný k jeho spáse. Uplynulo šesť dlhých a mučivých rokov...“
Vyšiel prvý diel romanticko-erotickej trilógie Hriešne odtiene vášne. Vyšlo Gabrielovo Inferno.
Gabriel Emerson je cez deň vážený profesor a odborník na Danteho, v noci hriešnik zmietaný spaľujúcou vášňou. Neraz podľahne svojim chlípnym predstavám.
Jedného dňa stretne plachú a neskúsenú študentku Juliu Mitchellovú, ktorá na svoju prvú lásku nikdy nezabudla. Obaja so svojimi démonmi z minulosti.
Gabriel je presvedčený, že je anjelom zoslaným na jeho spásu.
Julia hneď na prvý pohľad vedela, že Gabriel je láskou jej života...
Julia znáša s Gabrielom jeho osobné peklo a on váha, či riskovať svoje postavenie, kariéru a povesť kvôli obyčajnej študentke. A podarí sa mu vrátiť jej stratené sebavedomie? Podľahne svojim hriešnym túžbam alebo ju bude milovať, tak ako ona miluje jeho?
„To dievča, rovnako ako vidina z jeho dávneho sna, mu nedá spávať.“
Za mimoriadne úspešnou trilógiou stojí muž, kanadský spisovateľ Sylvain Reynard, ktorý sa zaujíma o renesančné umenie a kultúru. Je známy silným putom k mestu Florencia.
Mnohé čitateľky sa čudujú, že takýto príbeh dokázal napísať muž – je však mimoriadne čítavý, osviežujúci, napínavý aj prekvapujúci.
„Šialene romantické. Klobúk dolu, že to napísal chlap.“
Sériu často porovnávajú s Fifty Shades. Gabrielovo Inferno pôvodne vyšlo online ako Twilight fan fiction pod názvom Univerzita Edwarda Masona (Edward Masen je rodné meno Edwarda Cullena).
Začítajte sa do novinky Gabrielovo Inferno:
„Je ťažké s ním pracovať, takže nemá veľa študentov. Ja u neho píšem dizertačnú prácu, a potom je tu ešte Christa Petersonová, ktorú si už spoznala.
„Christa?“ pozrela sa na neho spýtavo.
„Tá fľandra vpredu. Je jeho druhou doktorandkou, ale jej cieľom je skôr stať sa budúcou pani Emersonovou. Seminár sotva začal, ale ona mu už pečie keksíky, zastavuje sa za ním v kancelárii a necháva mu telefonické odkazy. Je to neuveriteľné.“
Julia znovu prikývla, ale nepovedala nič.
„Zdá sa, že si Christa nechce uvedomiť striktnú politiku Torontskej univerzity, týkajúcu sa vzťahov so študentmi.“ Paul prevrátil oči a bol odmenený prekrásnym úsmevom. Povedal si, že by mal Juliu Mitchellovú prinútiť k úsmevu častejšie. Ale tentoraz to musel odložiť na neskôr.
„Mala by si ísť. Chcel ťa po hodine vidieť a bude na teba čakať.“
Julia rýchlo nahádzala svoje veci do ošarpaného batohu od L. L. Beana, ktorý nosila už od prvého ročníka na vysokej. „Ehm, neviem, kde má kanceláriu.“
„Keď vyjdeš z učebne, zahni vľavo a potom ešte raz doľava. Má tú rohovú miestnosť na konci chodby. Veľa šťastia, uvidíme sa na budúcej hodine, ak nie skôr.“
Vďačne sa usmiala a odišla z posluchárne.
Len čo zahla za roh, všimla si, že dvere profesorovej kancelárie sú pootvorené. Nervózne sa pred nimi zastavila a premýšľala, či by mala najskôr zaklopať, alebo rovno nakuknúť dovnútra. Po chvíľke váhania sa rozhodla pre prvú možnosť. Vystrela plecia, zhlboka sa nadýchla, zadržala dych a zdvihla ruku k drevenému obloženiu dverí. A vtedy ho začula.
„Prepáč, že som nezavolal späť. Mal som seminár!“ vyštekol nahlas nahnevaný hlas, teraz až pridobre známy. Pred tým, než pokračoval, nastalo krátke ticho. „Pretože to bola prvá hodina v tomto roku, ty idiot, a preto, lebo keď som s ňou naposledy hovoril, vravela, že je v poriadku!“
Julia okamžite cúvla. Znelo to, akoby telefonoval a zároveň kričal. Nechcela, aby reval aj na ňu, a tak sa rozhodla utiecť a s následkami sa vyrovnať neskôr. Lenže jej uši zasiahol srdcervúci vzlyk, ktorý sa mu vydral z hrdla a pre ktorý utiecť nemohla.
„Samozrejme, že som tam chcel byť! Miloval som ju. Isteže som tam chcel byť.“ Spoza dverí unikol ďalší vzlyk. „Neviem, kedy sa tam dostanem. Povedz im, že prídem. Pôjdem rovno na letisko, ale neviem, aký let tak narýchlo chytím.“
Odmlčal sa. „Ja viem. Povedz im, že je mi to ľúto. Je mi to tak ľúto...“
Jeho hlas zoslabol do tichého roztraseného plaču a Julia počula, ako zavesil telefón.
Bez toho, aby si rozmyslela, čo robí, opatrne nakukla cez dvere.
Muž niečo po tridsiatke mal hlavu zloženú v dlaniach s dlhými prstami, lakťami sa opieral o stôl a plakal. Pozerala sa, ako sa mu trasú široké plecia, a počúvala, ako mu žiaľ a trápenie trhajú hruď. A cítila ľútosť. Chcela ísť za ním, ponúknuť mu súcit a útechu a objať ho okolo krku. Chcela ho hladiť po vlasoch a povedať mu, že jej to je ľúto. Na chvíľu si predstavila, aké by to bolo zotrieť mu slzy z tých prenikavých zafírových očí a vidieť, ako sa na ňu láskavo pozerajú. Pomyslela na to, že by ho jemne pobozkala na tvár, len aby ho uistila o svojej účasti.
Ale vidieť ho plakať, akoby mu malo čo nevidieť puknúť srdce, ju prikovalo na mieste, a tak žiadnu z tých vecí neurobila. Keď si konečne uvedomila, kde je, rýchlo zmizla späť za dvere, popamäti vytiahla kúsok papiera z batohu a napísala:
Je mi to ľúto.
Julia Mitchellová
Potom bez toho, aby úplne presne vedela, čo robí, pridržala papier pri zárubni a privrela ho tam dverami od jeho kancelárie, ktoré ticho pritiahla k sebe a zatvorila ich.
Juliinou hlavnou povahovou črtou nebola plachosť. Jej najlepšou vlastnosťou a tým, čo ju charakterizovalo, bol jej súcit, zvláštnosť, ktorú nezdedila ani po jednom z rodičov. Jej otec bol slušný človek a mal sklony byť tvrdý a neústupný. Zosnulá matka nebola v žiadnom prípade súcitná, dokonca ani k svojmu jedinému dieťaťu.
Tom Mitchell toho veľa nenahovoril, ale bol dobre známy a všeobecne obľúbený. Bol správcom budov Susquehannskej univerzity a veliteľom hasičov v Selinsgrove Borough v Pensylvánii. Vzhľadom na to, že miestny hasičský zbor bol čisto dobrovoľný, on i jeho ďalších päť kolegov museli byť za všetkých okolností neustále na telefóne. Chopil sa svojej úlohy s pýchou a veľkou oddanosťou a to znamenalo, že bol zriedkakedy doma, dokonca ani vtedy, keď práve nemal pohotovosť.
V ten večer, keď mala Julia svoj prvý seminár, jej volal z hasičskej stanice a mal radosť, že mu konečne zdvihla mobil.
„Tak ako to ide, Jules?“ V jeho hlase nezaznel žiaden sentiment, ale aj napriek tomu ju upokojil a zahrial ako teplá deka.
V zdychla. „V pohode. Prvý deň bol... zaujímavý, dalo sa.“
„Správajú sa k tebe tí Kanaďania dobre?“
„Ach, áno. Všetci sú veľmi milí.“ To Američania sú bastardi. No dobre, jeden Američan. Tom si raz alebo dvakrát odkašľal a Julia zatajila dych. Za tie roky zo skúsenosti vedela, že sa jej chystá povedať niečo vážne. Premýšľala, čo by to tak mohlo byť.
„Zlato, Grace Clarková dnes zomrela.“
Julia sa posadila na posteľ a pozerala do prázdna.
„Počula si, čo som povedal?“
„Áno. Áno, počula.“
„Vrátila sa jej rakovina. Mysleli si, že je v poriadku, ale vrátilo sa to a v momente, keď to zistili, už to mala v kostiach a v pečeni. Richard a deti sú tým dosť otrasení.“
Julia si zahryzla do pery a potlačila vzlyk.
„Vedel som, že tú novinu ponesieš ťažko. Bola pre teba ako matka a s Rachel ste boli na strednej škole také dobré kamarátky. Počula si o tom od nej?“
„Ehm, nie. Nie, nepočula. Prečo mi to nepovedala?“
„Nie som si istý, kedy zistili, že je Grace zase chorá. Dnes som bol u nich, aby som sa s nimi stretol, a Gabriel tam ani nebol, čo je dosť problematické. Netuším, čo zas spôsobí, až dorazí. V tej rodine je veľa zlej krvi.“ Tom potichu zaklial.
„Pošleš im kvety?“
„Myslím, že áno. Ja sa v týchto veciach veľmi nevyznám, ale mohol by som požiadať Deb, aby mi pomohla.“
Deb Lundyová bola Tomova priateľka. Julia prevrátila pri zmienke o nej oči, ale nechala si svoju nesúhlasnú reakciu pre seba.
„Popros ju, prosím, aby poslala niečo aj za mňa. Grace milovala gardénie. A nechaj Deb za mňa napísať kondolenciu.“
„Urobím to. Nepotrebuješ niečo?“
„Nie, som v poriadku.“
„Potrebuješ nejaké peniaze?“
„Nie, ocko. Na živobytie mi vystačí štipendium, keď budem šetriť.“
Tom sa odmlčal a ona vedela, čo sa chystá povedať, ešte skôr než otvoril ústa.
„Je mi to ľúto s tým Harvardom. Snáď budúci rok.“
Julia vystrela plecia a prinútila sa k úsmevu, aj keď to jej otec nemohol vidieť. „Možno. Porozprávame sa neskôr.“
„Maj sa, zlato.“
Druhý deň ráno išla Julia na univerzitu trochu pomalšie ako obvykle a počúvala hudbu zo svojho iPodu. V hlave si zostavovala e-mail s kondolenciou a ospravedlnením pre Rachel, počas chôdze v duchu vytvárala vety a upravovala ich.
V Toronte vial teplý septembrový vietor a jej sa to páčilo. Mala rada blízkosť jazera. Páčil sa jej slnečný svit a pokoj. Oceňovala úhľadné ulice bez smetí. Páčila sa jej skutočnosť, že je v Toronte a nie v Selinsgrove alebo vo Filadelfi i – že je stovky míľ ďaleko od neho. Iba dúfala, že to tak aj zostane.
Bola stále duchom v e-maile pre Rachel, keď vstúpila do kancelárie katedry talianskych štúdií, aby sa pozrela do svojej priehradky na poštu. Niekto jej poklepal na lakeť a objavil sa v jej zornom poli. Vytiahla si slúchadlá z uší. „Paul... ahoj.“
Usmial sa na ňu a zišiel pohľadom o trochu nižšie. Julia bola malá, zvlášť v teniskách, a vrchom hlavy mu sotva siahala d o polovice hrudníka. „Ako dopadla schôdzka s Emersonom?“ Úsmev mu z tváre zmizol a s obavami sa na ňu zahľadel.
Zahryzla si do pery, nervózny zvyk, s ktorým by mala prestať, ale nedokázala to. Robila to nevedomky. „Uf, ja som tam nešla.“
Zavrel oči a zaklonil hlavu. Trochu zastonal. „To... nie je dobré.“
Julia sa mu snažila objasniť situáciu. „Dvere do jeho kancelárie boli zatvorené. Myslím, že práve telefonoval... nie som si istá. Tak som mu nechala odkaz.“
Paul si všimol jej nervozitu a spôsob, akým sa jej jemne vyklenuté obočie uprostred stretlo. Bolo mu jej ľúto a v duchu profesora preklínal, že je taký hrubý. Vyzeralo to tak, že nie je ťažké ju zraniť, a Emerson bol ľahostajný k tomu, aký má jeho postoj vplyv na študentov. Preto sa Paul rozhodol, že jej pomôže.
„Ak mal telefonát, určite nechcel byť rušený. Dúfajme, že to tak bolo. Alebo by som povedal, že si práve vzala svoj osud do vlastných rúk.“
Vzpriamil sa v celej svojej výške a nenútene si pretiahol paže. „Daj mi vedieť, či to bude mať nejaké následky, a ja uvidím, čo by sa s tým dalo robiť. Keď bude revať na mňa, vydržím to. Nechcel by som, aby kričal na teba.“
Vzhľadom na to, že to vyzerá, že by si umrela od strachu, Zajačik. Julia chcela niečo povedať, ale zostala radšej ticho. Pousmiala sa a prikývla, ocenila to. Potom pristúpila k priehradkám na poštu a vytiahla tú svoju.
Väčšinou reklamy. Niekoľko inzerátov z katedry vrátane oznámenia o verejnej prednáške, prezentovanej profesorom Gabrielom O. Emersonom, nazvanej Smilstvo v Danteho Pekle: Smrteľný hriech voči sebe samému. Julia si ten názov prečítala niekoľkokrát, než ho bola schopná vstrebať. Ale len čo ho pochopila, ticho si pre seba prekvapene pískla.
A zopakovala to, keď si všimla druhé oznámenie, ktoré uvádzalo, že prednáška profesora Emersona bola zrušená a presunutá na neskorší dátum. A znovu zahmkala, keď objavila tretie oznámenie, ktoré hlásilo, že sa všetky semináre, stretnutia aj konzultácie s profesorom Emersonom rušia, pokiaľ nebude uvedené inak.
Potom znovu siahla do svojej priehradky po malý útržok papiera. Rozbalila ho a čítala:
Je mi to ľúto.
Julia Mitchellová
Stále si pre seba pohmkávala, zatiaľ čo si lámala hlavu, čo to má znamenať, že našla vlastný odkaz vo svojej pošte deň po tom, čo ho strčila profesorovi Emersonovi medzi dvere. Ale nakoniec sa zastavila, rovnako ako jej srdce, keď ten papierik otočila a prečítala si asledujúce:
Emerson je somár.